* 07. 02. 1938 Raková – ✝ 28. 02. 2024
Vítame Vás na stránke- Kysuckej maliarky Ireny Zemaníkovej rod. Gorálkovej.
Životopis
Irena Zemaníková
( * 07. 02. 1938 Raková – ✝ 28. 02. 2024)
Významná a nezabudnuteľná kysucká maliarka pani Irenka Zemaníková uzrela svetlo sveta 7. februára 1938 v malebnej dedinke Raková v osade Na Groni. Narodila sa ako najstaršia z troch dcér manželov Anny a Šimona Goralkovcov. Neskôr sa rodina presťahovala z hôr dole do dediny, priamo do Rakovej. Na detstvo a školské časy sa jej po celý život viazali živé spomienky plné skromnosti a chudoby. Do základnej školy kráčala peši vyše dvoch kilometrov. V mrazivých zimných mesiacoch nosila v rukách, tak ako všetci jej spolužiaci, polienko dreva, aby si v triede spoločne zahriali skromné školské lavice.
Hoci od raného detstva prejavovala obrovský výtvarný talent a jej srdce horelo pre umeleckú školu, ťažké finančné pomery chudobnej rodiny jej štúdium výtvarníctva neumožnili. Osud ju zavial pod tatranské končiare do Tatranskej Štrby, kde sa úspešne vyučila za predavačku. Napriek nenaplnenéj túžbe po umeleckých štúdiách na tieto študentské časy v Tatrách vždy nesmierne rada a s láskou spomínala.
V roku 1960 spečatila svoj život manželstvom s Valentínom Zemaníkom. Spoločne priviedli na svet a s láskou vychovali šesť detí, ktoré sa stali stredobodom jej sveta. Svoj život rozdelila medzi prácu v obchode u Matysa v Rakovej a neskoršie pôsobenie v závode Tesla v blízkom Staškove, kde zotrvala až do odchodu na zaslúžený dôchodok.
Skutočný umelecký rozkvet pani Irenky však prišiel práve v období jesene života. Hoci túžba tvoriť v nej driemala celé desaťročia, naplno maľovať začala až na dôchodku. Stala sa aktívnou členkou výtvarníkov KKS v Čadci (v zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK). Okamžite sa s neutíchajúcou energiou zapojila do výtvarného života a stala sa najznámejšou kysuckou maliarkou. Pravidelne sa zúčastňovala a žala úspechy na regionálnych, krajských a celoslovenských súťažných prehliadkach, akými boli najmä Výtvarné spektrum či Žena a kvet.
Jej tvorba prenikla hlboko do sŕdc domáceho i svetového publika. Svoje diela, úspešne prezentovala na kolektívnych i samostatných autorských výstavách doma – v Kysuckej galérii v Čadci a Oščadnici, v Turzovke, Rakovej, Skalitom, Staškove, Žiline – ŽSK, V Galérii v Mestskom dome v Čadci, v Starej Bystrici pod známym orlojom, ako aj v Humennom. Výnimočnosť jej talentu prekročila hranice Slovenska. Svoje obrazy vystavovala v nemeckom Mníchove a v susednom Poľsku, konkrétne vo Varšave, Žywci a Rajczi.
Významným míľnikom jej umeleckej cesty sa stal rok 2010. Na Bienále insitného umenia a art brut poľsko-slovenského pohraničia Edwarda Sutora v poľskom Novom Targu získala prestížny diplom a ocenenie, pričom úspešná repríza tejto výstavy sa neskôr konala na Slovensku v Múzeu v Kežmarku. Pri príležitosti jej krásneho životného jubilea 80 rokov vydalo v roku 2017 vydavateľstvo Magma reprezentatívnu monografiu s príznačným názvom Detstvo na boso – obrazy, básne, spomienky. Pani Irenka Zemaníková odišla na večnosť 28. februára 2024, no jej čistá duša, pretavená do farebných príbehov v maľbách, zostáva navždy hlboko vpísaná do kultúrneho dedičstva našej krajiny.
Maliarka Irenka Zemaníková: Životná Cesta
Jej životná cesta bola od samého začiatku skúškou vytrvalosti. Narodila sa do chladných a chudobných rokov povojnového obdobia, ktoré hlboko poznačilo jej detstvo. Ani v dospelosti a v manželstve ju osud nešetril – musela čeliť mnohým ranám a prekonávať ťažké životné prekážky. Napriek všetkému príkoriu a ranám osudu sa však odmietla vzdať. Svoj veľký tvorivý sen nosila v srdci dlhé desaťročia. Trpezlivo čakala na správny čas, kým utíchne každodenný zhon a ona bude môcť vziať do ruky štetec. Tento moment prišiel až na dôchodku. Hoci začala tvoriť v neskorom veku, dokázala rozvinúť nevídaný talent. Zanechala po sebe dielo nesmiernej estetickej dokonalosti a hlbokej vnútornej hodnoty. Jej obrazy nie sú len umeleckým vyjadrením, ale pevným kultúrnym pilierom, ktorý prekoná čas a bude inšpirovať budúce generácie.
Pätnásť rokov spomienok v maľbách a cesta do večnosti
Svoju celoživotnú vášeň vložila do pätnástich rokov intenzívnej tvorby, počas ktorých na maľby prenášala čaro minulých čias. Maľovala ponorená do vlastných spomienok, v ktorých nachádzala čistú radosť a naplnenie svojich snov.
Osud však pred talentovanú umelkyňu postavil ťažkú skúšku. Po rokoch intenzívnej práce sa objavili vážne problémy so zrakom. Hoci prvé operácie priniesli dočasnú úľavu, neúprosná diagnóza VPDM (vekom podmienená degenerácia makuly) postupovala ďalej. Každé tri mesiace absolvovala náročné cesty na očné oddelenie do Žiliny, kde jej podávali vnútroočné injekcie na oddialenie straty zraku. Hoci tieto lekárske zákroky znášala s nevôľou, dokázali sme tieto ťažké dni premeniť na príjemné spoločné chvíle. Po každej návšteve nemocnice nasledoval obed v reštaurácii a nákupy drobných maličkostí, z ktorých sa mama vedela úprimne tešiť.
Tento rituál prerušilo až obdobie pandémie COVID-19, kedy bola dostupnosť nemocničnej starostlivosti obmedzená, a mamin zrak začal definitívne slabnúť. Rok 2020 priniesol rodine obrovskú ranu v podobe straty už dalšieho syna Jaroslava. Boli to nesmierne bolestivé dni pre celú rodinu. V roku 2023 sa k strate zraku, kedy ostala úplne nevidiaca, pridružili ďalšie vážne zdravotné komplikácie.
Svoj pozemský príbeh Irenka Zemaníková uzavrela v roku 2024, kedy opustila tento svet a odišla tvoriť do umeleckého neba.
Dom u Michnáča v ktorom sme ostali bývať.
Môj otec Šimon Gorálka ,pri oprave bicyklov.
V pozadí som s mojou mamou Annou Gorálkovou, oberáme lipové kvety.
Spomienka - moje detstvo.
Mala som asi 7 rokov bývali sme v starej chalupe ktorú kúpili rodičia.V tejto drevenici bola len jedna izbica.Pec bola kamenná, vymazaná hlinou a vybielená, vedľa izbice bola komora s malým okienkom a hlinenou podlahou. Keď bývala majiteľka zomrela, zanechala po sebe komoru plnú sušených bylín.Ich vôňa bola taká silná, až sa mi z nich hlava zakrútila.V chalupe bola aj chodba nazývaná šeň. Z tejto šeňi viedli schody na povalu, kde bolo všetko začmudené do čierna. Komín ústil pod strechou a keď sa kúrilo, dym sa kúdolil zo strechy, človek by si myslel že horí. A veru jedného dňa sa aj tak stalo, krokva čo bola blízko komína bola plná žeravých iskier. Keďže sme ešte nespali, počuli sme na povale podozrivé pukanie a to bolo naše šťastie. Rodičia stihli uhasiť ohnive hniezdo skôr ako sa rozšírilo.
Na schodoch vedúcich na poválu v noci sedávali sliepky. Ale keď mala kvočka malé kurčatá vysedela ich v izbici pod pecou. Za dverami v šeni sedela na hniezde hus a tam sa jej vykľuli malé húsatá. Vnútri boli v bezpečí pred nočnými lovcami.
Časom rodičia kúpili prasa, vykŕmili ho a predali. Peniaze použili na kúpu drevenice ,ktorá pôvodne stála u Kajanka nad pekárňou. Matka po smrti majiteľa tento dom odkúpila. Postupne sme ho rozoberali a brvna sme na voze ťahanom kravou ,prepravovali k nám domov. Tesári ich opätovne poskladali a my sme získali nové bývanie. Drevo bolo kvalitne, lebo po rokoch pobytu nad pekárňou bolo dobre vysušené.
V rannom detstve
V rannom detstve som nadovšetko milovala zvieratka, možno aj preto že som spočiatku nemala súrodencov. Moje prvé zvieratko bola malinka myška, otec ju chytil do pasce v ktorej sa mohla pohybovať. Poprosila som ho aby mi myšku na niečo uviazal, dali sme jej na nôžku motúzik a ja som sa o ňu poctivo starala. Kŕmila som ju omrvinkami čo zostali na stole a chodila som s ňou do záhrady na prechádzku. Myška si ma obľúbila, lozila mi po ruke či po sukni a ja som sa z nej tešila. Až jedného dna prišiel susedov kocúr a myšku uchmatol aj s motúzikom. Môj žalostný krik privolal matku a ja som jej s plačom rozprávala čo sa stalo. Ale moju myšku už nikto nemohol zachrániť.
Krátko nato kúpili rodičia malú ovečku. To bolo radosti! Kam som sa pohla, všade chodila za mnou, bola to moja prvá kamarátka. Keď ma mama karhala za nejaký prehrešok, bežala som sa posťažovať ovečke. A ona ma vždy vypočula. Ale čas ubiehal, ovečka vyrástla a keď nastala jeseň jej osud sa mal naplniť. Nepomohlo prosenie ani plakanie, bola bieda a nebolo čo variť. Rodičia sľúbili že na jar budeme mať novu ovečku alebo barančeka a zasa som mala nadej, že získam zvieracieho kamaráta.
Medzičasom otec doniesol domov malú bielu fenku, s čiernymi fľakmi. A radosť bola späť. Pomenovali sme ju Pufinka a keď vyrástla, dočkali sme sa malých šteniatok. Od rána do večera som sa s nimi hrala.
Mama sa na mňa hnevala a hovorila že som psia mať, lebo len psíky opatrujem. Mala na to dôvod, moja sukňa a rukávy na kabátiku boli od psíkov potrhané na francorce. Jedného dňa ma otec poslal so psíkmi k známym a tak som ich porozdávala. Novým majiteľom som kládla na srdce aby sa o psíčkov pekne starali. K mojej nemalej radosti ma odmenili hruškami a jabĺčkami a tak som prisľúbila, že na budúci rok im zasa donesiem. Moje slová vyvolali vlnu pobavenia ale uistili ma že jeden psík im stačí.
Keď som začala pásavať kravu na Groni, bývalo tam krásne. Bol tam velikánsky úvoz plný pestrofarebných kvetov. Modrých, bielych, ružových a k ním sa zlietali nádherne motýle. Pri neďalekej kamennej studničke rástlo veľa voňavých bylín, lozili po nich lesklé, modré chrobáčiky a lienky. Na chodníčku sa vrteli malé, jašteričky zelené a salamandry škvrnité. Vzduchom sa šírili vône, rozliehal sa spev vtákov a ozývalo kukanie kukučky. Pri Kysuci v malej mláčke poskakovali drobné žabky, nemohla som im odolať. Vzala som do zástery štyri jašterice zelené aj čierne salamandry so žltými fliačikmi. Po príchode domov som na mamkine prekvapenie vysypala živý náklad v izbe. Pochvaly som sa nedočkala. Mama ma vyhrešila, uštedrila mi pár buchnatov a vykázala ma von aj s mojimi obojživelníkmi. Prikázala mi, odniesť ich tam, odkiaľ som ich vzala. Čo iné mi ostávalo než ju poslúchnuť.
Aby som si mamičku udobrila a trochu ju potešila, zašla som do úvozu a natrhala pre ňu plnú náruč kvetov. Moja snaha bola márna. Mama horekovala: „Prečo si tých kvetov toľko natrhala, kam ich teraz dáme? Veď ani taký veľký hrniec nemáme!“
Tá moja mamka, starosť so mnou mala. Chcela som jej urobiť radosť ale nie a nie nájsť ten správny spôsob.
Keď som videla ako chlapci v priekope zbierajú patróny čo zostali po vojakoch, tiež som po nich zatúžila. Boli také krásne, malé, veľké, lesklé. Nazbierala som ich do zástery aby som otcovi radosť urobila ale zasa som len zvadu dostala. No povedzte mi, čo som zle robila keď som sa tým rodičom zavďačiť nemohla?
